Listopad 2012

S láskou a kyanidom.

24. listopadu 2012 v 13:33 | Rip Van Winkle
Mladšia, ako by niektorí odhadovali a možno ani nie, určite veľmi pod hranicou jej ega. Stavia ju to do pozície fagana, poväčšinou s problémami ako hranica dobrého vkusu, rešpekt prirodzených autorít, trpiaca insomniatickými záchvatmi, počas ktorých je nadmieru produktívna. Ale aj tak trt makový z toho. Píše, kedy sa jej zachce, o tom, čo jej práve napadne. Väčšinou inkonzekventné blbosti. Má nutkavú potrebu niečo alebo niekoho dehonestovať, niekedy sa jej to fakt podarí, za čo je na seba hrdá. Ak ste si neprečítali text z menu, môžete tak urobiť tu. Začínala s pocitom, že toho musí strašne veľa povedať, v tomto prípade skôr napísať, a určite ju chce niekto počúvať. Pomerne rýchlo sa ukázalo, že to nie je tak celkom pravda. No odvtedy sa našlo pár ľudí, ktorí počúvať chcú, čo poňala ako bianco šek na písanie o čomkoľvek, na čo má nejaký názor, to je pre niektorých poriadne nepríjemné. Nejaký názor má na všetko. Nemá rada moralistov, tých, ktorí ju berú príliš vážne, keď nemusia a prehnane empatické osoby. Má absolútne odlišný humor, inak si cení osoby sršiace sarkazmom, iróniou a cynizmom. Nenávidí, keď niekto píše o veciach, do ktorých sa nevyzná, preto si zaumienila, že bude písať iba o tom, čomu rozumie. Postupom času si ale uvedomila, že nerozumie vôbec ničomu, teda logicky píše o všetkom. Vo voľných chvíľach si už vybrala aj epitaf, ktorý je jeden z mnohých. V tomto prípade by znel takto: Tu leží tá, ktorá celý život všetkou silou bránila svoju premenlivé názory.
Momentálne je výrazne aktívnejšia na svojom druhom blogu Vzdajte to, no ani na tento nezabúda.

Rip odkazuje, "majte ma radi až po koniec celého článka!"

A že dva roky...

21. listopadu 2012 v 16:39 | Rip Van Winkle
Podivné. To uvedomenie si, že na jednej adrese lipnem už dva roky, napriek tomu, ako na toto niekoľko mesiacov suverénne kašlem.
Áno, dámy a páni, tento blog dnes oslavuje, aspoň na naše pomery, druhé narodeniny a ja som na to istým spôsobom hrdá, síce som stále nepostrehla, na čo konkrétne. Ale je to dobrý pocit, tak nad tým nebudem nijako väčšmi premýšľať.
Boli úspešnejšie časy, tie menej produktívne, taktiež také, pri ktorých to vyzeralo, že je to tu po funuse. Napriek tomu sa tohto blogu z nejakého čisto neznámeho dôvodu držím zubami nechtami.
Možno za to môže nostalgia. Zvalme to teda na ňu.
Za tieto dva roky sem píšem redšie, ale nie, upadnúť by som to tu len tak ľahko nenechala. Taktiež som našla mnoho schopných bloggerov, s niektorými som mala tú možnosť sa aj spoznať, či už iba cez internet, alebo aj v reálnom živote, za ktorých som rada.

Nebudem vám sľubovať nič, pretože sa zo mňa čoraz viac stáva slubotechna. Vidno, že sa chcem uberať politickou cestou. Dizajn ani po tých dvoch rokoch pravdepodobne nebudem z jednoduchého dôvodu a tým je, že mám dar od Boha pokašlať aj to, čo nechcem. Ale ak sa zdarí, tak je tu stále možnosť, že s tým niečo urobím.
Rovnako s článkami, dlho veľa sľubujem, ale i tak z toho trt makový. Rozpísaný profil sa bude čochvíľa skvieť tu, i na mojom druhom blogu, kde som momentálne omnoho viac aktívna. Myslím, že každý tuší, o ktorý blog ide. Nech nezabudnem na Mizantropov pohľad na Facebook a podobne. Mala by som už skončiť, pretože zase sľubujem a to neveští nič dobré, teda to, že zas nič neurobím.
Popravde mi akúkoľvek chuť do písania berú určité osoby, o ktorých som si vedomá, že sem aspoň sporadicky chodia. Bohužiaľ. Začala som byť príliš na očiach a zdráham sa písania nejakých, dajme tomu osobnejších vecí. Hádam už zabudnú na adresu, alebo ich aspoň prejde chuť zodrať ma z kože.
To je asi tak všetko, prezatiaľ. Čaute sa a zagratulujte mi. A mimochodom, nedávno mal pol roka i môj druhý blog, takže ak ste mu nezagratulovali, dodatočne to môžete spraviť teraz.