O mojej vraj ožratosti a špáse s akože nazíkmi.

1. září 2012 v 11:01 | Rip Van Winkle |  Fázy premenlivé ako aprílové počasie
Rozhodla som sa toto napísať aspoň teraz, mala som ísť preč, lenže to perfektné načasovanie búrok je skutočne na nezaplatenie. Takže možno zajtra. Preto ak ste práve dvakrát nepochopili názvu článka, nevadí, ani to od vás žiadať nebudem, napriek špásu s akože nazíkmi a milióntych fotkách, kde som paradoxne aj ja žiadne nebudú, jedine ak by som si niečo pridala na Fickenbúch, ale aj toto rezolútne odmietam. Musím zostať stále tajomnejšia než hrad v Karpatoch, napriek tomu, že som na tomto blogu toho o sebe popísala... ehm, viac než dosť.
Pre upresnenie, bola som na rekonštrukcii z druhej svetovej, po ktorej som bola vo viac než euforickej nálade, viac než nadšená, mala som veľa bubliniek v krvi a podotýkam, že tie bublinky neznačia chlast, ako si mnohí stihli pomyslieť (a dostalo sa mi postu ožrana) a stánie niekoľko hodín na slnku, s ktorým kamarátka práve nie som na mňa nehorázne doľahlo. Mimo to, ani nazíci neboli nazíkmi, len boli v uniformách strhla by som to z nich a chovali sa ku mne dosť milo za čo som sa hneď s každým vyspala. K tomu, ešte teda rozsiahlejšie... alebo aj nie. Máte znova možnosť načumovať vodkyni do súkromia. Tse tse.

Menšia rada: pokiaľ ste v euforickej nálade a pripomínate osobu ožratého charakteru, nikdy, ale skutočne nikdy nikomu nepíšte bujaré správy a ani nevolajte, nedopadne to dobre. Ak toto ešte raz budem chcieť urobiť, dajte mi niečim po hlave stopnite ma asi ako stopla teta značka Malkaviana a budem robiť "Nie, ty zastaň!". Ale myslím, že bude postačujúce, ak to odošlem tým liberálnejším, lepšie povedané tým, ktorí sú už na moje správanie zvyknutí. Vielen lieben dank.

Well, mali sme už dlhšie naplánované, že na tú rekonštrukciu pôjdeme, nakoniec som šla spoločne s bratom, jeho priateľkou a ich známym, musím uznať, cítila som sa tam ako idiot. Paradoxne na osobu ožratého charakteru som jediná nemala vo svojom pitnom režime zahrnuté nič s alkoholom, len som tam ako posledný dement cucala džusánek, lebo som chcela zostať pri zmysloch. Verte mi, aj tá kofola spolčená s džusánkom z vás urobí magora, ale moje správanie sa zase až tak rapídne nezmenilo. Za ešte väčšieho magora budete, ak spolčíte džusánek, kofolu, nazíkov, autá, tanky, vyhadzovanie určitých vecí do vzduchu... Toto vám pre predstavu bude stačiť.
Ešte pred tým sme šli o dosť skôr, lebo chceli niečo hľadať a ja sikurvaneviemspomenúťakosatovolá. Ale pamätám si, že sme vystúpili o zastávku skôr a pri pohľade na mesto, pre nás humno, len krátko od toho našeho (a aj tak ho poriadne nepoznáme, všakže), nakoľko aj brat nezabudol dodať pri vyťahovaní prvej fľaše kofoly "Toto je ako v tej reklame, dojdi s kofolou tam, kde ešte nikdy nikto nebol...". True story, bro. "A toto je po nás najväčšie mesto v celom okrese?" Skutočne, keby ste počuli naše konverzácie, nezostane vám nič iné, len si pomyslieť Fuck logic.
Nač sme sa trepali, oni dvaja ešte s cigaretami v rukách, s tým ich známym sme sa stretli až neskôr, k nejakej kaplnke či čo to dopekla bolo, následne sa vracali šrégom tam, skade sme prišli a ja som im o toooľko starším a vysokoškolákom dokazovala, že štyri a päť je deväť a súčet značí plus. To som ja skutočne mala takmer štvorku z matematiky? Myslím, že moja matematikárka by pri nich na mňa bola nadmieru hrdá. Čo nám nakoniec zostávalo? Rozbíjať a dávať preč pred kostolom kamene, verte mi, ten adrenalín, že vás pristihne farár bol na nezaplatenie. "Nedávaj preč ten šuter, ešte nás prizabije farár!"
Mne to prišlo hlúpe, usúdila som, že sa musíme vykašlať na kamene a prehľadávať burinu. Nevydalo, no... Nakoniec zistíme, že to bolo tam, kde sme to už hľadali. Takto to dopadne, keď sa stretnú traja krátkozrakí a len jeden z nich má bríle (=ja). Avšak tie som si vytiahla až po bratovom skríknutí "Rozhliadni sa, jediná máš bríle!" a ja chúďa slepé som si uvedomila, že ich ešte na nose nemám a tým pádom nevyzerám dominatne.

S pocitom prehry (napriek tomu mi v hlave stále hralo "Ich bin uber alles und du bist die Scheisse, Scheisse, Scheisse...) sme šli do lesa, pretože tam bola naša ďalšia a posledná zastávka tohoto druhu. Ďakujem vám za to, že mne ide stúpanie do kopca perfektne a nadávala som za každým krokom ako pohan. Pôjdem do pekla... vlastne v poriadku, tam mám najviac konexií. Alebo som zmenila nôtu na sebaľútosť v podobe "Bože, daj mi znamenie, čo som kedy komu urobila!". Nie, nemusíte mi dokazovať, koľkým som niečo hnusné spravila. Som si vedomá toho, že ich bolo celkom dosť. Znamenie mi dal v podobe zakopnutia sa.
Nemusím vám hovoriť, že som trpela lesnou paranojou zo Slendermana, vlastne som bystrila, či ho tam neuvidím, nuž, nevidela som. Tak som sa uchýlila k jeho parodovaniu. "Gimme 20$."
Tu sa rozpisovať nemusím, celý čas to bolo len o mojej lesnej paranoji, zaostávaní, píndaní a nadávaní, číhaní na Slendermana, fotení, pri ktorom som videla ako z americkej reklamy na cereálie a skutočne odo mňa tie fotky nežiadajte, vyzerám tam ako dement.
Fajn, tam sme to našli, išli sme dole, pričom ma strašne chcel brat zhodiť, lebo to bolo tak vtipné, teraz som ale bola, čuduj sa svete, dole celkom rýchlo. Brat pritom volal s tým svojím kamarátom, ktorý mu odkázal "Hľadaj moje dve deti a takého pedofila pri nich, som to ja". Na to sme počúvali bratove príhody z tohoto humna, dedina či čo to, ono je to mesto, dá sa to nazvať mestom? mesta, ktoré pochádzajú ešte z dávnych čias študentských, ako kričal podnapitý na spolužiakových rodičov. Totižto, oni boli o dosť starší, ten spolužiak ho prosil, aby sa nepredvádzal a môj brat nezaprel spoločnú krv tým, že sa oprel o múrik s výrazom hodný aplauzu a na tie mŕtvoly tých spolužiakových rodičov zakričal "No poďte na mňa, vy mŕtvoly!". Potom sa niekto vôbec čuduje, ako sa chovám?

Došli sme tam na miesto, kde mala tá rekonštrukcia byť, všetci chlastali, vlastne len málo nechlastalo a ja som bola nadržaná unesená z tých v nacistických uniformách, šlo mi hlavne o tie uniformy, ale bože... fajn, nakoniec sa ani nečudujem, akého postu som sa dočkala, asi na tom niečo predsa len je.
"Prečo sa na mňa tie decká dívajú ako na svätý obrázok?!" - Frau Fuhrerin.
Ale skutočne, čo je na mne také divné, že sa za mnou každý otáča, mám zlé urobené vlasy?
A tiež by ma zaujímalo... prečo práve mne tí nazíci kývali.
Fajn, v skratke, boli nazíci, tí ďalší pre mňa nie práve podstatní, deštrukcie... bola som viac ako nadšená. To som už ale spomínala.
Tí za nazíkov sa ma držali... dokelu... boli oproti mne tak nehorázne vysokí, stále som sa vďaka tomu smiala, to sa skutočne nedalo, toľko poviem na svoju obhajobu. "Aspoň si nemusela pred nimi tak vzdychať." Povedal chlap.
Opackala som toho dosť, cesta bola bujará, ako inak. Autobusárovi sme zjavne neboli sympatickí. Od tohoto, dámy a páni, vzniklo slovo autobus nazi. Napriek tomu som mu povedala "Jawohl, mein Herr". Aj sme ho tak pri vychádzaní pozdravili, maj sa, autobus nazi. A nezazeraj.
"Niečo pre teba," povedal a ukázal na nápis "Good night, white pride".

Ďalšie pokračovanie je cenzúrované. Pre istotu...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hotaru Hotaru | Web | 2. září 2012 v 20:56 | Reagovat

FOTKYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYY

2 - Fräulein Devil - Fräulein Devil | E-mail | Web | 2. září 2012 v 21:26 | Reagovat

[1]: NOOOOOOOU, nebudú. (A)

3 Nosferatu Psiren, blahé paměti Nosferatu Psiren, blahé paměti | E-mail | Web | 14. září 2012 v 23:50 | Reagovat

vyfoť se někdy se Slendym. Chci vidět, jak vypadá tatarský biftek po slovensku :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama