Září 2012

Whatever.

29. září 2012 v 18:22 | Rip Van Winkle |  Čo ďalšie bolo aj je v neživote
Och, whatever. Skutočne, prídem si hlúpo, viem, že som tu viackrát rezolútne rozhlasovala, že sa sem vrátim a vylepším to tu. Zjavne nie. Nevychádza mi to. Skrátka ide o toto - dostávala som sa celkom do normálnych stavov, teda až do predvčera. Popravde mi nikdy nebolo viac idiotsky, napriek tomu, že si za to môžem sama a zjavne už nič nezmôžem, nezlepším to, mám chuť si to hodiť.
Hľadám všetky možné spôsoby, ako by som si zamedzila prísun myšlienok, ktoré mi spôsobujú absolútnu duševnú tortúru. Preto sa snažím vyhýbať akémukoľvek písaniu a všetkému, čo ma núti nad niečim vôbec premýšľať. Dúfala som, že sa to tu zlepší, nechcem to tu predsa nechať len tak zapadnúť prachom, ale nie som v psychickom rozpoložení, kedy by som niečo napísať dokázala bez toho, aby som sa za päť minút nevybrala smrkať do vankúša. Neklamme si predsa aspoň teraz.
Ale čo zmôžem s tým, keď som skrátka hlúpa. Lenže ja sa stále s danou skutočnosťou nedokážem, respektíve neviem zmieriť. Avšak som si vedomá toho, že som to rozhasila už absolútne a nemám šancu to nejako odčiniť.
No čož... toto ma jedného dňa privedie do hrobu. Ak chcete o mojom terajšom nostalgickom vyplakávaní vedieť viac, [máte to tu]. Dvakrát to už skutočne písať nebudem.
Rozmýšľam od absolútnym koncom, ale stále nemám guráž len na to, aby som vôbec zmazala toto. Dopekla so mnou.
Holt, dostala som príučku, o akú som rozhodne nestála. Teda sa pokúsim z toho dostať čo najskôr, jednak kvôli tomu, aby som nakoniec nevypustila žilu ale aj pre to, aby som vás nepripravila aj o tie zbytky dobrej nálady. Z tohoto blogu sa mi doslova stáva prehliadka mojich depresívnych stavov, už len očakávam, kto mi odporúči vyhľadať odbornú pomoc.
Zatiaľ vás teda opúšťam...

Žeby som sa dala na fenfikšn?

8. září 2012 v 18:14 | Rip Van Winkle |  Čo ďalšie bolo aj je v neživote
Neočakávajte žiadne fenfikšn aké poznáte, napadlo mi niečo svojské, chápte pod tým recesistického charakteru s dehonestačným účelom. Čo by ste povedali na nehorázne romanticko temnú fanfikciu o tom, ako sa náš drahý Alucard zamiluje do môjho zjavu, tajomnejšieho než hrad v Karpatoch? Ale isteže, geniálny nápad, Ripča. No už len domyslieť časovú postupnosť, chcela by som sa spýtať náhodných Hellsingofilov ako vidia námet v osemdesiatych rokoch v klube Batcave, kde budem za takú ženskú verziu... neviem presne teraz ktorého nehorázne evil speváka. Neviem si z tých mien skrátka vybrať. Už len vymyslieť názov danej nehorázne satanistickej kapely, v ktorej mám v pláne spievať. Suzanne mi vymyslí, však, drahá? Alebo niečo pred nástupom Millénia, teda pred samotným dejom, akurát asi v nejakom pofidérnom klube, ktorý bude patvar Batcave.u. Čo myslíte? Nie, nebojte sa, nemyslím to vážne, teda chcem to napísať, ale nebudem to brať za vrchol mojej spisovateľskej kariéry.
Ha, ha, ha.
Vodcovská čapica nakristušát, načerveno omaľované ústa... vraj vyzerám ako Whip z Deathstars. Som poctená. Mimochodom, v pondelok mi prídu moje prekrásne nové topánky, som nadšená. Chcem im urobiť poriadnu premiéru a tento blog sa jej nevyhne. Asi urobím nejakú fotku na Psiren style, pokiaľ nechápete, prezrite si jej fotky. ... Mám si dať aj tú vodcovskú čapicu? Aby som zostala aspoň trochu svojská.

Ku škole. Opakovali nám, že toto bude oddychový ročník ale kdeže, prvý týždeň a som mŕtva. Ako mi toto mohli urobiť? Ten, kto ten rozvrh robil musí mať inteligenciu na úrovni prízemného mrazu. A nižšie. Dúfala som, že sa veci zlepšia, komunita sa zlepší ale dočkala som sa opaku. Len taký dodatok, našiel sa jeden odvážlivec, ktorý sa mi rozhodol dať poriadne do držky. Respektíve si zistil ako sa volám, kde bývam, v piatok som ho ešte okašlala a keď si na mňa počkal, tak som prešla von druhou stranou. Zachádzka ako marha, ale držku ešte rozbitú nemám.
Dopekla som ženská s brílami, nech mi nemieri do tváre, zarábam si ňou!
Nadvihnem si teda sukňu a zdrhám s bojovým krikom... v hlave a idem v opätkoch a bielej košeli cez kríky. Ťažký život. Zaujímavé, čakala by som to od hocikoho ale on ma absolútne nepozná, ja jeho de facto tiež, nič som mu nespravila a chce ma "ujebať do nemoty", tak ako ďakujem. Mám chuť ho pozdraviť a niečo mu bez servítky povedať, ale musím myslieť na svoje vlasy. Moja budúcnosť od nich závisí.
Prečo sa každý zameriava na ne?
No nič, som zvedavá či si ma skôr alebo neskôr odchytí. Ak tu nebudem dlhšiu dobu... som mŕtva. Definitívne.
Dobrá správa! Redhead je z hry von. Maj sa, kráska.

Fajn, to je asi všetko pre tentokrát. A už to tu nebudem tak hrozne zanedbávať, prisahám!

O mojej vraj ožratosti a špáse s akože nazíkmi.

1. září 2012 v 11:01 | Rip Van Winkle |  Fázy premenlivé ako aprílové počasie
Rozhodla som sa toto napísať aspoň teraz, mala som ísť preč, lenže to perfektné načasovanie búrok je skutočne na nezaplatenie. Takže možno zajtra. Preto ak ste práve dvakrát nepochopili názvu článka, nevadí, ani to od vás žiadať nebudem, napriek špásu s akože nazíkmi a milióntych fotkách, kde som paradoxne aj ja žiadne nebudú, jedine ak by som si niečo pridala na Fickenbúch, ale aj toto rezolútne odmietam. Musím zostať stále tajomnejšia než hrad v Karpatoch, napriek tomu, že som na tomto blogu toho o sebe popísala... ehm, viac než dosť.
Pre upresnenie, bola som na rekonštrukcii z druhej svetovej, po ktorej som bola vo viac než euforickej nálade, viac než nadšená, mala som veľa bubliniek v krvi a podotýkam, že tie bublinky neznačia chlast, ako si mnohí stihli pomyslieť (a dostalo sa mi postu ožrana) a stánie niekoľko hodín na slnku, s ktorým kamarátka práve nie som na mňa nehorázne doľahlo. Mimo to, ani nazíci neboli nazíkmi, len boli v uniformách strhla by som to z nich a chovali sa ku mne dosť milo za čo som sa hneď s každým vyspala. K tomu, ešte teda rozsiahlejšie... alebo aj nie. Máte znova možnosť načumovať vodkyni do súkromia. Tse tse.